reklama

To je moje Rumunsko

K napísaniu článku ma inšpiroval článok Bol som v Rumunsku na blogu Sama Marca. Nechcem, aby bol chápaný ako výčitka, len môj pohľad na Rumunsko bol o niečo rozdielnejší.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (58)

Hovoriť o mojej láske k cestovaniu mi príde pomerne bizarné a nepotrebné. Tí, čo ma poznajú vedia čo táto vášeň, ak ju tak môžem nazývať, pre mňa znamená. Tí čo nie, sa možno kdesi nájdu, alebo im tento text poslúži aspoň ako inšpirácia, keď sa vyberú so svojimi malými faganmi na leto kdesi na trip. Iróniou je, že za posledné mesiace som si prešla od Dubaja, Abu Dhabi po Side a Manavgat, ale až Rumunsko ma inšpirovalo dať všetky zážitky do tejto mainstreamovej elektronickej podoby. Píšem, ako to bolo, bez potreby niečo prikrášľovať. Tak, ako som to vnímala v danej chvíli.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V prvom rade patrí veľká vďaka človeku, ktorý celý trip odšoféroval a vymyslel. Spoznali sme sa cez autostop a akosi popri našich cestovateľských rozhovoroch sme spomenuli tiež Rumunsko. Spýtal sa ma, či si nespravíme menší výlet a moja spontánna odpoveď bola samozrejme, "poďme do toho". Asi najväčšími topmi bola pre nás kaviareň Joben Bistro v rumunskom mestečku Cluj-Napoca, inšpirovaná príbehmi Julesa Verna s nádychom sci-fi a fantázie, pod taktovkou dizajnového štúdia 6TH SENSE. Presne taká, ako na obrázkoch, aj keď v skutočnosti možno o niečo menšia. Trochu mätúci je akurát výhľad na obyčajnú ulicu devastujúcu celkovú atmosféru. Druhým bola samozrejme samotná Transylvánia.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Výlet sa začínal v princípe už od piatka rána. V rýchlosti som nahádzala pár veci do ruksaka, dala rýchlu sprchu, keď mi kamarát zavolal, že ma už čaká dole. S plnými rukami vecí som sa vtrepala do výťahu, hodila všetko do kufra auta a utekala na obchodné stretnutie do Eurovei. Po ňom rýchlo do firmy, namiesto obedu som do seba naliala 4 kávy a o 15:32 sme už vyrážali z Bratislavy.

Cesta plynula pomerne rýchlo, a aby išla ešte rýchlejšie, za maďarskými hranicami sme so sebou zobrali jednu stopárku z Berlína, ktorá išla za priateľmi kdesi do lesov pri Balatone. Celkom undergroundové dievča s už prirodzene vytvorenými dredami a výraznou telesnou vôňou. Kdesi pred výjazdom na diaľnicu M0 sme ju vysadili a pokračovali ďalej. Bohužiaľ, pri obiehaní v Maďarsku sa nám ešte podarilo oškrieť jedno auto, vďaka čomu sme nabehli na menšie zdržanie - zas raz dôkaz, že si netreba nič plánovať, respektíve, keď sa vám niečo stane, skúste si to s dotyčnými vyriešiť bez volania polície, ktorá vám po hodine čakania môže oznámiť, "Aha, jasné, zabudli sme. Evidujeme to a niekoho pošleme.", a tak sa môžete ušetriť od pár hodín strávených v noci na maďarskej diaľnici s vlniacou sa cestou zakaždým, keď okolo Vás prejde kamión. Pokračujeme ďalej aj keď je už dosť neskoro a sme unavení. Cieľom bolo prejsť aspoň rumunské hranice a nájsť odpočívadlo. Cieľ splnený a my spíme odparkovaní kdesi medzi kamiónmi. Večerný pokus použiť toaletu v prírode potom, ako mi baterka z mobilu osvetlila vlčiaka stojaceho dva metre vedľa mňa skončil neúspešne a hneď, ako sa mi vrátila krv do obehu a bola som opäť schopná sa pohnúť, som radšej zaliezla do auta. Ráno sme našli prvú benzínku, umyli zuby a napchali do seba sucháre. Najbližší cieľ - spomínané Joben Bistro.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dorazili sme do Cluj-Napoca, odparkovali auto pri Paris 6 a vydali sa hľadať náš podnik. Podarilo sa. Odporúčam Mojito Lemonade a Caesar Prohibition! Najedení, spokojní, ešte sme pokecali s čašníkmi a obzreli si originálne toalety s plechovým vedrom a pokračovali ďalej.

Obrázok blogu

Pomotali sme sa po meste a pomaly sa presúvame do ďalšieho cieľa, ktorým bola Salina Turda. Soľná baňa, ktorá patrí medzi 22 najkrajších miest na svete a ktorá je Business Insider zaradená medzi najkrajšie podzemné miesto. Vstup pre dospelú osobu je 20 lei a zážitok neopísateľný. (Poznámka autora* Berte si so sebou bundu. Predídete tak zbytočnému vracaniu sa po veci do auta, ktoré nepredvídavo môžete odparkovať pomerne ďaleko - áno, tak ako my.) Teplota je tam cca 10°C a po hodine vám začne byť celkom chladno. Najdôležitejšou a jednoznačne najzaujímavejšou je hlavná miestnosť Mina Rudolf. V nej nájdete akýsi malý lunapark, kde si môžete zahrať golf, šachy, alebo sa za 5 lei povoziť na kolotoči. Všetko je ale drevené, a tak zapadá do celkového komplexu výstavby a nepôsobí lacno, v štýle vytvorenia len ďalšieho zbytočného biznisu. Osobne pre mňa najkrajšia bola stavba ufo - Mina Terezia, kde ste si mohli v chlade a tme podzemia vysvieteného drobnými svetlami, zaplávať na loďke po soľnom jazere. Škoda, že fotografia nedokáže zachytiť tú pompéznosť a veľkoleposť. Ak hľadáte zúfalo romantické miesto, kde požiadať priateľku o ruku, práve ste ho našli. (Poznámka autora* Pri východe sa vráťte cestou, ktorou ste prišli a nehrajte sa na hrdinov vyberajúcich si tú 4x dlhšiu a neznámu. Vyjdete ňou v dedinke na druhom konci a po dlhom čase hľadania cesty späť k autu sa vaše obavy stanú realitou. Áno, vaše auto je za tým kopcom za dedinou. A tak sme sa trochu prešli… Zas raz.)

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Pokračujeme do Cheile Turzii. Kruhový objazd si dáme radšej trikrát, kým nájdeme tu správnu odbočku. Odparkovali sme auto a rýchlo vyšprintovali na vyhliadkovú plošinu, kde nás samotný výhľad doslova zmrazil. Bolo rozhodnuté. Tu zostávame. Našli sme chatu, ktorej cena bola cca 120 lei na noc, ale keďže sme sa vopred dohodli na low-cost tripe skončili sme pri horskej službe, ktorá nás zdarma ubytovala vo veľkom vojenskom stane so skladacími prístelkami. Spacáky sme si vytiahli až k nosu a studená noc sa mohla začať. Budík nastavený na 7.00 hod. a ranný treking okolo kaňonu pred nami. Nedá sa povedať, žeby sme sa zobudili plní energie. Celú noc nás budila zima alebo hlad. Našou večerou bol miestny koňak dole v kempe a dve celozrnné tyčinky. Ranné vstávanie, keď ste museli vyliezť zo spacáka do zimy presiaknutej ranný vlhkom a mrazom nebolo práve najpríjemnejšie, ale aj tak malo svoje čaro. Rýchlo sme zišli do kempu trochu sa prepláchnuť, nabrať vodu a vydali sa na trek.

Obrázok blogu

Po návrate z Cheile Turzii sme sa ešte raz zastavili na mieste s bezpodmienečne prvotriednym výhľadom a pokračovali the scenic drive to Campeni. Cestou sme sa zastavili ešte v mestečku Rimetea, Torockó, ktoré by som definovala asi ako „poklad na konci cesty“. Keď si myslíte, že už nič ďalej nebude, uvidíte miesto o ktorom ste ani nesnívali. Nie som na tieto klišé vetičky, ale toto treba asi vidieť naživo. Maličké mestečko s dvoma východmi slnka zapísané dokonca v UNESCO, pripomína svojou jedinečnosťou naše Čičmany, ale prostredie v ktorom sa nachádza je asi neporovnateľné. U tety v stánku sme si po rozhodovaní sa medzi mici a langošom vybrali nakoniec domáci langoš (po tých polotovaroch z bratislavskej Kuchajdy to bola vážne dobrota) a pokračovali ďalej k podzemnému ľadovcu Peștera Ghețarul de la Scărișoara

Obrázok blogu

Z miestnej dedinky narazíme na odbočku s tabuľou oznamujúcou, že ľadovec je od nás vzdialený 7 km. To sme ešte netušili, že tých 7 km bude stúpanie do neba. Keď si myslíte, že už ste na konci, verte, že ste ešte len v polovici. Nakoniec sme vyšli hore a miestny pán v klobúku nám predal lístok za 11 lei. Pomaly schádzame po schodoch cez les, keď oproti nám stúpajú zadychčaní ľudia. Miestny chalan mi chytá ruku a ukazuje, aký je zmrznutý. Vysvetľuje, že si máme dávať pozor na šmýkanie, riadne sa naobliekať (po skúsenosti s baňou sme tento krát už vybavení bundami a vlnenou čiapkou), a ak chceme fotiť, potrebujeme flash. My sa len usmejeme a poďakujeme za rady. Ešte netušíme, čo nás čaká. (Poznámka autora* Prekvapilo, že chalan, ktorý býva len 40 km od ľadovca, tam bol prvýkrát. Toto miesto vraj objavil len náhodou s kamarátmi na internete. Zas raz dôkaz, že sa naháňame za krásami, ktoré máme často priamo pod nosom.) Zostúpime ešte niekoľko schodov a zrazu využijeme celé spektrum citosloviec nachádzajúcich sa v našich slovníkoch. Myslím, že žiadne slová nezachytia tú nádheru, tak ako sa to nepodarilo ani fotoaparátu, kde sa roklina, ktorá sa z ničoho nič objavila pred nami uprostred lesa, ani nezmestila. Pokúšam sa teda natočiť aspoň video a zachytiť tú veľkoleposť. Klesáme pomaly dole klzkými, z časti už prehnitými schodmi a chlad sa nám pomaly dostáva pod nechty. Zídeme úplne dole a pred nami sa objaví jedna miestnosť na konci ktorej je ľadovec o objeme 80.000 m³.

Obrázok blogu

Zadychčaní vyšlapeme opäť hore po schodoch a dáme si pauzu na rozmrznutie. Ďalším cieľom je náhorná plošina Padis v pohorí Apuseni, ktorú nenašiel ani Global Positioning System. Zastavili sme niekoľko ľudí, ktorí nám vysvetlili, že sme úplne v * (Poznámka autora* Stále hľadám vyhovujúce synonymum.) aj napriek tomu, že Google Maps tvrdil niečo iné. Myslím, že veta Rumunky počas toho, ako nám na útržok papiera kreslila cestu k Padisu vystihuje všetko – Google is shit and this roads are hell. A tak sme skončili hladní a unavení v dedinke Arieseni v pensiunea Moara Titului. Až teraz som pochopila zmysel vety - je dôležité mať cieľ, ale samotná cesta je dôležitejšia . Do cieľa sme síce nedorazili, ale hľadanie cesty sa akosi stalo zaujímavejším. V Moara Titului sme konečne po troch dňoch dostali na odporúčanie majiteľky do seba teplé jedlo. Polievka pripomínala boršč s mletými mäsovými guličkami a smotanou (Poznámka autora* Smotana po rumunsky je rovnako ako u nás, smotana). Asi som nikdy nejedla nič lepšie, lebo aj napriek tomu, že nie som práve polievkový nadšenec, som zjedla celú misku, ktorej obsah bol asi 4x taký ako dostanem k obednému menu u nás. Majiteľka nás ešte pohostila domácou ríbezľovicou, pri ktorej sa môj slovník obmedzil na 5 minútové opakovanie it´s so delicious. Človek nepochopí koľko vďaky a šťastia vám môže priniesť jedna polievka a pohárik kvalitnej domácej. V tom momente som prežila asi existenčný orgazmus. Nasledovali zemiaky na paprike a cibuľke s mäsom a limetková limonáda. Myslím, že moje telo udržiavané v tie dni len na suchároch, utrpelo kulinársky epileptický šok. Poukazovala nám hotel a vzájomne sme si spravili niekoľko fotiek, na ktoré len smutne poznamenala, aká je už stará. Tá žena si za niekoľko minút získala môj rešpekt. Staršia pani, ktorá rozprávala plynule rumunsky, maďarsky, anglicky, francúzsky a taliansky. Chcela som ju zobrať na Slovensko, aby naučila obyvateľov nášho štátu, ako sa robí biznis. Kdesi tam, pár stoviek kilometrov od domova, som sa práve vďaka nej cítila ako doma. Rozlúčili sme sa, popriali jej šťastie a vydali sa do noci ďalej na ceste smerom k mestu Oradea. Spánok nás však zmohol a my sme skončili v dedinke Nucet v západnej Transylvánii. Ak si teda môžem dovoliť nazývať ju dedinkou. Tri krčmy vedľa seba, potraviny a jedna benzínka. V rámci nej bol tiež motel, ktorý nás vyšiel na noc približne 5 eur, takže o kvalite a službách nie je asi potrebné diskutovať. Z akéhosi nejasného dôvodu nás na perine nečakal čokoládový bonbón. Doniesli sme si spacáky a rozhodli sa radšej spať v nich. Hlavne konečne teplo.

Obrázok blogu

Budík sme si dali na 8.00 hod. a vyrazili smer Oradea. Historické mesto, svojrázna architektúra, swagerské decká v školských uniformách s pletenými šálmi s erbom školy, lacné pečivo to go, veľa mostov - to je moja Oradea, môj osobný Rokville.

Vždy som mala túto krajinu za chudobnú, dokonca som bola upozornená, nech si zamykáme auto. Teraz sa nad tým všetkým smejem. Áno, je tam chudoba. Možno viac ako u nás, ale nemyslím, žeby išlo až o nejak špeciálne pozorovateľný rozdiel. Stačí vidieť dedinky na východe Slovenska. Cesty ani zďaleka nie sú také katastrofálne. Myslím, že my sme na tom v mnohých prípadoch ďaleko horšie. Ľudia sú v dedinkách chudobní, ale napriek tomu veľmi vďační a priateľskí. Omnoho otvorenejší a nebojácnejší. Jedinou bariérou v menších mestách je jazyk. Obyvatelia tu rozprávajú skôr francúzsky a taliansky, než anglicky, ale aj napriek tomu to nebráni malému rumunskému chlapcovi, aby nastúpil k nám do auta a išiel pozrieť mamu. Neviem si predstaviť hociktoré slovenské dieťa, žeby stopovalo na ceste uprostred ničoho. Možno som už príliš názorovo zdevastovaná našim hlavným mestom, ale pomaly si už vôbec neviem predstaviť hociktoré slovenské dieťa dobrovoľne samé v prírode. Možno chudobný štát, ale pre mňa zatiaľ najbohatší, aký som videla. To je moje Rumunsko.

Obrázok blogu

Text a foto: AG

Andrea Grešová

Andrea Grešová

Bloger 
  • Počet článkov:  1
  •  | 
  • Páči sa:  1x

svet má dosť chaosu na to, aby sa ešte otáčal Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu